V poslednej dobe po pomerne veľkej explózii obsahu zameraného na moju školu som začala mať tejto témy plnej zuby, avšak mám pocit, že je tu jeden segment FMK, ktorého sa nik nedotkol a nik ho nespomenul. Niečo, čo je hnacím motorom mnohých študentov, ktorí nenavštevujú túto školu len kvôli titulu a tiež hnacím motorom mnohých pedagógov, vďaka ktorému vedia, že ich práca má zmysel. Tým motorom sú výnimoční študenti.
Keď som bola ešte ako stredoškoláčka na Dni otvorených dverí FMK, púšťali nám smiešne agitačné video aby sme si podali prihlášku, kde v hlavnej úlohe vystupoval typ človeka, ktorí sa vám vryje do pamäti. Keď som ho už ako novopečená študentka tejto vysokej školy stretla na chodbe, nemohla som uveriť, že ho vidím a že takáto mediálna hviezda sa len tak prechádza po chodbách. Dnes je školiteľom mojej bakalárskej práce. Zrejme ho poznáte, volá sa Martin Stropko.
Ešte v prvom semestri štúdia som sa zúčastnila konferencie v Smoleniciach ako fotograf. Nikdy som tam nebola a mala som pocit, že sa tam stratím. Po chvíli si ma zobral pod ochranné krídla fotograf, ktorý je do dnešného dňa mojím obrovským hnacím motorom a na ktorého si spomeniem vždy, keď mám pocit že sa niečo nedá. Lebo on vám dokáže, že spraviť sa dá všetko. Študenti FMK iste vedia, že osoba o ktorej hovorím je Antonios Vlachou.
Mám zvláštnu povahu a som tvor pomerne excentrický a otvorený a ľudia to majú radi. Tak som sa dostala na svoje prvé natáčanie študentského filmu, kde som robila komparz zombie. Tak som sa hanbila, že som si v prítomnosti režiséra nechcela ani sadnúť a ďalšie dve noci som z toľkého nového nemohla spať. Dnes si s režisérom zverujeme svoje radosti aj starosti a myslím, že môžem povedať, že sme skvelý kamaráti. Asi viete, že jediným režisérom zombie filmov u nás je Ivan Butko.
Mám to šťastie že som stihla na škole aj skvelého zabávača, organizátora a režiséra, ktorý je v tejto dobe zo školy už preč. Ale vždy keď sa niekde objavil, atmosféra sa rozžiarila a nikdy som nezažila 10 minút v jeho spoločnosti, keď by som sa nebola zasmiala aspoň trikrát. Touto úžasnou osobou je Miro Ardon.
Keby mám hovoriť o všetkých tých skvelých ľuďoch, ktorých na škole máme, bol by tento blog siahodlhým čítaním. Čitateľ nemusí mať rád moju školu, môže pochybovať o jej fungovaní alebo študentoch, ktorých vychovala. Avšak musí priznať, že ľudia robia školu. Neglorifikujem ani neskladám ódy na FMK či UCM. Skladám ódu na ľudí, ktorí ženú vpred mňa aj iných. A ak škola vychová len piatich takýchto výnimočných ľudí ročne, znamená to, že robí dobre a toto je tá správna cesta, ktorou by mala ísť. Ani by ste netušili, akým ojedinelým druhom takýto ľudia sú.